zbierka básní HIC SUNT LEONES
Napísal: Pon Júl 19, 2010 4:25 pmAhoj
ponúkam vám moju malú zbierku básní HIC SUNT LEONES, ktorá mi vyšla v roku 2008 v Severke, mám ešte niekoľko kusov. kto má záujem, pošlem na dobierku len za poštovné.
ukážka:
HIC SUNT LEONES
Novembrové ráno pichľavé
na tvári pár vrások pribudlo
len túžby sú stále boľavé
a rovnako tlačia na hrdlo
Už si ani do hôr nevyjdem
aby som pookrial na duši
Ešte deň, potom sa rozpadnem
a mráz moje city vysuší
Stará mapa a s ňou moja dlaň
vybledli rokmi do bielych miest
Som len vyprahnutá, pustá pláň
Chodníky už ku mne nevedú
posledný priateľ ma opustil
Ide zima a ja triem biedu
TICHOPÁD
sova na vlnách noci
a hviezdy nado mnou
zlomený šíp
na kolene strachu
len myšlienka odbehla
kamsi za mesiac
cez prah kozmu
posilniť silu odvahy
ticho preteká korytom
tak mlčanlivé, že až šumí
perejami vracia sa do uší
s výkrikom zomierajúceho stromu
vietor zdvihol sa na nohy
zvíril popol z kameňov
opusteného ohniska
a zaodel ma v sivý mrak
NA KONCI
Do vlasov ti už padá prach
možno máš aj strach
sviečka pomaly dohára
pozeráš do prázdneho pohára
všetko čo si v ňom mal
už dávno si druhým dal
Kde sú ?
Vietor rozvial všetkých
na padákoch bielych
ako kedysi dávno teba
utiecť s vetrom sa už nedá
koreň drží, odsúdená – sama ostáva
stará, odkvitnutá púpava
ponúkam vám moju malú zbierku básní HIC SUNT LEONES, ktorá mi vyšla v roku 2008 v Severke, mám ešte niekoľko kusov. kto má záujem, pošlem na dobierku len za poštovné.
ukážka:
HIC SUNT LEONES
Novembrové ráno pichľavé
na tvári pár vrások pribudlo
len túžby sú stále boľavé
a rovnako tlačia na hrdlo
Už si ani do hôr nevyjdem
aby som pookrial na duši
Ešte deň, potom sa rozpadnem
a mráz moje city vysuší
Stará mapa a s ňou moja dlaň
vybledli rokmi do bielych miest
Som len vyprahnutá, pustá pláň
Chodníky už ku mne nevedú
posledný priateľ ma opustil
Ide zima a ja triem biedu
TICHOPÁD
sova na vlnách noci
a hviezdy nado mnou
zlomený šíp
na kolene strachu
len myšlienka odbehla
kamsi za mesiac
cez prah kozmu
posilniť silu odvahy
ticho preteká korytom
tak mlčanlivé, že až šumí
perejami vracia sa do uší
s výkrikom zomierajúceho stromu
vietor zdvihol sa na nohy
zvíril popol z kameňov
opusteného ohniska
a zaodel ma v sivý mrak
NA KONCI
Do vlasov ti už padá prach
možno máš aj strach
sviečka pomaly dohára
pozeráš do prázdneho pohára
všetko čo si v ňom mal
už dávno si druhým dal
Kde sú ?
Vietor rozvial všetkých
na padákoch bielych
ako kedysi dávno teba
utiecť s vetrom sa už nedá
koreň drží, odsúdená – sama ostáva
stará, odkvitnutá púpava